Spomienkové služby Božie pri príležitosti 430. výročia vpádu Turkov do Dobšinej
Written by radovan on okt 21, 2014 in - No Comments
Spomienkové služby Božie pri príležitosti vpádu Turkov do Dobšinej
/14. – 15. 10. 1584/ – (26. 10. 2014) – 430. výročie
„Keď sa zlé veci dejú dobrým ľuďom“
Drahí bratia, milé sestry : Pokoj vám!
Žalm 121, 1 – 2
1 Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? 2 Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.
Milí priatelia, bratia a sestry v Pánovi!
Na dnešných službách si pripomíname 430. výročie smutnej historickej udalosti – menovite : vpádu Turkov do Dobšinej, ktorá bolestným a priam až tragickým spôsobom zasiahla do vývoja tohto mesta a do jeho dejín. Na pôde nášho cirkevného zboru sme si túto smutnú udalosť začali pripomínať pred dvoma rokmi, keď sa nám podarilo zrekonštruovať nefunkčný tzv. Turecký zvonček, ktorý nám svojim každodenným zvonením túto tragédiu pripomína. Rovnako tak pred dvoma rokmi bola vydaná knižná publikácia pojednávajúca o tomto nešťastí. Ako evanjelici si na túto pohromu spomíname aj preto, nakoľko obyvatelia mesta Dobšiná, ktorí túto pohromu zažili, v tom čase boli v drvivej väčšine už evanjelického vierovyznania. Nuž a napokon nás k takýmto spomienkovým bohoslužbám zaväzuje snáď aj pamätná tabuľa umiestnená v sakristii nášho kostola pojednávajúca o tejto udalosti.
Zrejme väčšina z vás pozná latinské príslovie : Historia – magistra vitae, čo v preklade znamená : História – učiteľka života. To znamená, že o dejinách sa učíme a dejinné udalosti si pripomíname nielen preto, že je to súčasťou všeobecného vzdelania, ale aj preto, aby sme sa z vecí a udalostí minulých poučili. Aby nás urobili múdrejšími pre život, ktorý teraz žijeme. Ak to takto vnímame, potom si musíme položiť otázku : Čomu nás chce naučiť tragédia vpádu Turkov do Dobšinej spred 430 rokov? Tragédia, ktorá po sebe zanechala spúšť, zhorenisko, mnoho mŕtvych, resp. mŕtvych za živa – mysliac na ľudí, z ktorých si Turci spravili otrokov. Tragédia, ktorá dovtedy prosperujúce mesto položila na kolená. A prečo sa niečo také vlastne stalo? Čo to spôsobilo? Kto za tým stál? Kto je za to zodpovedný? Načo to bolo dobré?
Bratia a sestry, nie sú to práve jednoduché otázky. Z historického hľadiska by sa snáď dalo povedať, že tragédiu spôsobilo ignorovanie tureckého nebezpečenstva a podcenenie reálnej hrozby, ktorá sa napokon aj naplnila. Alebo to bolo zlyhanie jedného úradníka, ktorý si peňažnú sumu určenú ako poplatok za slobodu, nechal pre seba. Farár Gaspar Piltzius v tejto tragédii zas videl hotové „Božie dopustenie“, Boží trest za vzdialenie sa od Boha, za pýchu obyvateľov mesta a ich všeobecnú nekajúcnosť. Čo je teda príčinou? Tzv. ľudský faktor? Ľudské zlyhanie, človečia nenásytnosť po peniazoch? Chamtivosť jedného spôsobila nešťastie mnohých? Alebo za to môže Boh? Ako všemohúci predsa tomu zabrániť mohol, tak prečo to nespravil? Alebo je to všetko len výsledok nešťastnej zhody okolností, kde ťažko hľadať nejakú logiku, zmysel, účel alebo vinníka? To znamená : Dobšiná mala len smolu, pretože podobne v tej dobe mohol dopadnúť v podstate hocikto na tomto území.
Milí priatelia, pokúsme sa tragickú udalosť z histórie teraz preniesť do našej doby a aktualizovať si ju na otázke : Prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom? Prečo človek musí prežívať životné tragédie? Prečo od nich nie sme jednoducho uchránení? Zväčša je to tak, že životné tragédie, ktoré nás ako ľudí – jedincov, spoločenstvá alebo komunity stretávajú, zvykneme pripisovať na účet Pánu Bohu. To je svojim spôsobom ich jednotiaci prvok. Ľudia na tieto tragédie reagujú predpokladom, že príčinou nášho utrpenia je Boh a snažia sa pochopiť, prečo Boh chce, aby sme trpeli. Je to pre naše dobro? Alebo sa jedná o zaslúžený trest? Alebo je snáď Pánu Bohu jedno, čo sa s nami deje? Na tieto otázky človek samozrejme hľadá odpovede. Napokon však zisťuje, že tie ani zďaleka nie sú uspokojivé. Niektoré odpovede nás totiž vedú k sebaobviňovaniu. Aby sme uchránili dobrú povesť Boha, radšej vinu berieme na seba a namýšľame si, že za svoje nešťastie, hoc akokoľvek sa nám zdá nefér a nespravodlivé, si v podstate môžeme my sami. Iné odpovede nám zas falošne podsúvajú myšlienku, že Pán Boh s nami zrejme má nejaký vyšší plán, ktorému my zatiaľ ešte nerozumieme. Môžeme byť v podstate radi, že práve nás si vybral, aby sme trpeli, lebo je to dôkaz, že toho veľa unesieme a zvládneme. To znamená : aj keď sa nám deje zlo, v podstate sa nám paradoxne deje dobro. Takáto odpoveď však nakoniec nerobí nič iné, len potláča naše skutočné pocity. Núti nás totiž, aby sme buď nenávideli samých seba, že si takýto osud zaslúžime. Alebo nás núti, aby sme nenávideli Pána Boha, že takýto osud na nás zoslal, keď si ho nezaslúžime.
Bratia a sestry, možno však existuje aj iný prístup. Možno nám Boh utrpenie nechce spôsobiť. Možnože sa životné tragédie, nešťastia a pohromy dejú z iného dôvodu než z Božej vôle. 1 Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? 2 Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. – vyznáva žalmista. Nehovorí : bolesť, nešťastie, choroba, utrpenie, nezaslúžený osud, či krivda mi prichádzajú od Hospodina. Hovorí : Od Hospodina mi prichádza pomoc. Je teda možné, že Pán Boh nespôsobuje zlé veci? Je možné, že nerozhoduje o tom, kde sa stane aké nešťastie a komu sa prihodí aká životná tragédia? Je možné, že Pán Boh je naopak pripravený nám všetkým pomôcť, aby sme sa so svojim utrpením dokázali vyrovnať, pokiaľ prekonáme vlastné pocity viny a hnevu či už na seba alebo na Neho, ktoré nás od Neho vzdiaľujú? Je možné, že keď sa pýtame : Ako mi to Boh mohol spraviť? – že je to v podstate zle postavená otázka?
Zlé veci sa v tomto svete jednoducho stávajú. A stávajú sa aj dobrým ľuďom. Ale nie je to Božia vôľa! V oblasti učenia o utrpení je literárnym skvostom biblická kniha Jób. A jej závery nám svojim spôsobom nabúravajú klasickú predstavu o všemohúcom Bohu, ktorú si v sebe pestujeme už od malička. Boh by chcel, aby ľudia dostali, čo si zaslúžia, ale nie vždy to môže zariadiť. Človek, ktorý 20 rokov intenzívne fajčí a spôsobí si tým rakovinu pľúc len ťažko môže obviňovať Boha zo svojej nemoci. Rovnako tak nemôže žiadať Boha, aby tých 20 rokov jeho fajčiarskeho života jednoducho vymazal alebo pozmenil a všetko aby bolo zas OK. Tak to nefunguje! Pán Boh predsa nemôže kvôli jednému „prípadu“ meniť celý systém prírodných zákonov, ktoré On sám do prírody vložil. Niekedy zas Pán Boh nemôže veci „zariadiť“ ináč preto, nakoľko rešpektuje našu slobodnú vôľu. S ňou nás stvoril a výsostne ju rešpektuje. A to až tak, že sa nám zdá, akoby Mu to zväzovalo, spútavalo ruky. Slobodná vôľa, ktorú máme a ktorá nás robí ľuďmi a odlišuje nás od zvierat, je jedným z dôvodov, že ako ľudia máme slobodu si vzájomne ubližovať a Boh nám v tom nemôže zabrániť bez toho, aby nám nevzal slobodu, ktorá nás robí ľuďmi. On nás stvoril na svoj obraz, teda so slobodnou vôľou, ktorá nám umožňuje robiť tak dobro ako aj zlo, a to bez toho, aby do toho Pán Boh nejakým spôsobom zasahoval. Tým by totiž vážne nabúral koncept našej slobody, a tým aj ľudskosti. Je teda len na nás, čo si v živote volíme, čo si vyberáme, pre čo sa rozhodujeme, či pre dobré alebo zlé. Mnohé veci, ktoré sa nám stanú neskôr v živote sú potom len dôsledkom našich slobodných – dobrých alebo zlých – rozhodnutí, ktoré s Božou vôľou, či ako zvykneme hovoriť „dopustením“, nemajú vonkoncom nič spoločné.
Bratia a sestry, keď teda pisateľ knihy Jób musí voliť medzi dobrým Bohom, ktorý v tomto smere nie je celkom všemohúci a všemohúcim Bohom, ktorý nie je celkom dobrý, dáva prednosť Božej dobrote na úkor všemohúcnosti.
Pán Boh teda chce a praje si, aby spravodliví žili pokojný a šťastný život. Niekedy to však jednoducho nemôže zariadiť. I pre Neho samého je niekedy príliš ťažké postarať sa, aby si krutosť a chaos nevyžiadali svoje nevinné obete. Ale : mohol by sa s tým človek bez azda Boha vysporiadať lepšie? To znamená : ani pre Boha nie je ľahké udržať sily chaosu pod kontrolou a zabrániť škodám, ktoré môže zlo napáchať. Nevinných ľudí skutočne v tomto svete môže postihnúť nešťastie, presne tak, ako sa to stalo obyvateľom Dobšinej pred 430 rokmi. Môžu sa im stať omnoho horšie veci, než si zaslúžia : môžu stratiť zamestnanie, onemocnieť, ich deti môžu trpieť alebo im samým spôsobovať utrpenie. Ale keď sa to už stane, neznamená to, že Boh ich trestá, pretože urobili niečo zlé. Nešťastie totiž vôbec nepochádza od Boha.
Milí priatelia, bratia a sestry, pokiaľ naše utrpenie nie je Jeho vôľa, potom sa k Nemu môžeme obrátiť o pomoc. Potom sa už nebudem pýtať : Bože, prečo mi to robíš? Budem sa pýtať : Bože, dívaj sa, čo sa mi stalo, čo sa deje! Môžeš mi v tom nejako pomôcť? V takomto navštívení sa môžeme obrátiť na Pána Boha, nie aby nás súdil alebo nám odpustil. Nie aby nás potrestal alebo odmenil, ale aby nás posilnil a potešil.
Zrejme to nie je jednoduché zmeniť spôsob nášho uvažovania o Bohu, zvlášť ak sme boli vychovaní vo viere vo všemohúceho Boha, pre ktorého je všetko hračka a ktorý všetko riadi s definitívnou určitosťou. Nie! Nie je to celkom tak! Je to podobne ťažké, ako keď sme boli deti a museli sme sa zmieriť s tým, že naši rodičia nie sú všemocní. Že rozbitú hračku je treba vyhodiť, pretože ju nedokážu opraviť. Nie že by ju nechceli opraviť!
Takto by sa mohlo zdať, že Boh sa stáva zbytočný. Veď keď nám vždy nedokáže pomôcť, na čo je nám taký Boh? Som presvedčený, že napriek všetkému je dobré sa na Boha obracať s tým, čo môže urobiť, aby nám pomohol namiesto toho, aby sme do Neho vkladali nereálne nádeje, ktoré nemôže splniť. Biblia predsa nakoniec o Bohu hovorí ako o ochrancovi chudobných, slabých, vdov a sirôt. Nerieši však to, ako sa z tých ľudí stali chudáci, vdovy a siroty!
Milé sestry, drahí bratia, keď spadne most, keď sa prelomí priehrada, keď mesto napadnú Turci a ľudia umierajú, snažím sa v tom nevidieť Boží vyšší zámer. Snažím sa veriť, že niektoré katastrofy sú prírodné javy a že nejestvuje morálny dôvod, aby práve tie konkrétne obete boli potrestané. Neviem, prečo jeden človek ochorie a iný nie. Môžem len predpokladať, že tu pôsobia nejaké prírodné zákony, ktoré zatiaľ nepoznáme. Nemôžem uveriť, že Boh posiela nemoc určitému človeku z určitého dôvodu.
Čím som si to zaslúžil? Čím si takúto tragédiu zaslúžilo toto mesto a jeho obyvatelia pred 430 rokmi? – to je obvyklý povzdych trpiaceho človeka, ale v skutočnosti sa jedná o nesprávne postavenú otázku. Lepšie je pýtať sa : Keď už sa mi to stalo, čo mám teraz robiť a kto mi v tom pomôže? Je totiž fakt, že so zlými vecami a navštíveniami vo svojom živote musíme rátať. Tak nám to hovorí aj Pán Ježiš : Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet. Čo mám teda potom robiť a kto mi v mojom súžení pomôže? Možno aj to, čo si zvolil autor slov z prečítaného žalmu : 1 Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? 2 Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. I keď sme dnes zistili, že nie všetko vie a môže Boh ovplyvniť (niečo je výsledkom našej slobodnej vôle, niečo je výsledkom prírodných zákonov, niečo je výsledkom nepochopiteľnej zhody okolností), nie všetko dokáže vyriešiť v náš prospech a Jeho samotného naše nešťastia, utrpenie, krivdy a tragédie zarmucujú, predsa len k Nemu smieme volať. Smieme k Nemu volať o pomoc, potešenie, o silu vstať, ísť ďalej, žiť svoj život a vidieť zmysel svojej existencie v živote samotnom. Toto všetko smieme a máme, pretože na takúto prosbu Boh určite rád zareaguje.
Myslím si, že takto aj pred 430 rokmi k Bohu volali naši predkovia a On na ich prosby zareagoval tak, že im dal vnútornú silu začať odznova. Pomohol im, aby nerezignovali, ale pustili sa do opravy zničeného mesta a opäť ho postavili na nohy. A možno aj vďaka ich rozhodnosti, húževnatosti a Božej pomoci, ktorá sa prejavila vo vnútornej sile tých, čo prežili – možnože vďaka tomu všetkému tu dnes aj my môžeme žiť.
K tomuto istému Bohu dnes aj my môžeme rovnako volať. Vždy vtedy, keď sa pri nás deje nespravodlivosť, či krivda, ktorú si nevieme vysvetliť, ktorej nerozumieme a nedáva nám žiadny zmysel. Smieme prosiť o to, aby sme dokázali ďalej žiť, aby nás to nepoložilo. Smieme prosiť, aby sme ešte vo svojom živote videli zmysel, účel i krásu. Som presvedčený, že dobrý Boh takúto prosbu pri každom jednom z nás rád vypočuje. Amen.
Použitá literatúra : Kushner : Když se zlé věci stávají dobrým lidem
