Spomienkové služby Božie pri príležitosti vpádu Turkov do Dobšinej
Written by radovan on okt 14, 2013 in - No Comments
Spomienkové služby Božie na vpád Turkov do Dobšinej (14. – 15. 10. 1584) – 20. 10. 2013
Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 5, 12b – 13
(Beda tým, ktorí) … na skutok Hospodina nehľadia a diela Jeho rúk si nevšímajú. 13 Preto pôjde môj ľud do zajatia pre nevedomosť, jeho vznešení budú hladovať a jeho dav prahnúť smädom.
Jeremiáš 22, 21 – 22
21 Prihováral som sa ti, keď sa ti dobre vodilo; povedal si: Nechcem počuť. To býval tvoj spôsob od mladosti, že si nedal na môj hlas. 22 Vietor bude pásť všetkých tvojich pastierov, a tvoji priatelia pôjdu do zajatia. Vtedy sa sklameš a zahanbíš pre všetku svoju zlobu.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Pred rokom som sa rozhodol, že udalosť vpádu Turkov do Dobšinej, ktorá sa odohrala v noci zo 14. na 15. októbra v roku 1584, teda pred 429 rokmi, výsledkom ktorej ostalo len vyhorené, spustošené a zničené mesto, ľudské nešťastie a mnoho zotročených životov – teda, že takáto udalosť by si zaslúžila väčšiu pozornosť, akú sme jej doteraz venovali. Myslím teraz tak na samotné mesto Dobšiná ako aj na náš cirkevný zbor. Ak by už nič iné, potom nás k tomu zaväzuje pamätná tabuľa pojednávajúca o tejto udalosti, ktorá je zavesená na stene sakristie nášho kostola. Ak som pred rokom o týchto veciach takto uvažoval, zrodila sa vo mne myšlienka, aby sme pravidelne každý rok o takomto čase mávali spomienkové služby Božie pri tejto smutnej udalosti, ktorú dnes môžeme rovno nazvať katastrofou. Svoje predsavzatie si tak tohto roku plním, keď sa dnes na spomienkových službách Božích pri príležitosti vpádu Turkov opäť stretávame. Dúfam, že sa z toho vyvinie pekná tradícia, a to bez ohľadu na to, či tu budem farárom ja alebo niekto iný, pretože tak významná udalosť, ktorá toto mesto poznačila, i keď v negatívnom slova zmysle, si to bezpochyby zaslúži.
Možnože by bolo viacero ľudí, ktorí by sa dnes spýtali : Načo spomínať a pripomínať si udalosť, ktorá sa odohrala pred viac že 4 storočiami? Načo sa vracať do minulosti? Načo spomínať na udalosť, ktorá tomuto mestu a jeho vtedajším obyvateľom nepriniesla vonkoncom nič dobrého? Načo je to dobré? Veď dnes žijeme v úplne inom kontexte a svete. Nás dnes trápi kadečo iné. Sme deň čo deň konfrontovaní s úplne inými problémami. Nebolo by lepšie venovať sa radšej tomu, čím dnes žijeme?
Bratia a sestry, toto sú vskutku seriózne otázky, ktoré sa nedajú len tak ľahko odbiť. Takto som aj ja hodnú chvíľu rozmýšľal nad tým, čo má udalosť spred vyše 400 rokov spoločné s dobou, v ktorej žijeme my. Po čase uvažovania som dospel k tomu, že tých styčných bodov je nakoniec viac, ako by si človek na začiatku myslel. Ja by som sa dnes chcel sústrediť predovšetkým na pojem „zajatie“.
Okrem toho, že vtedy mnoho ľudí bolo pozabíjaných priamo v meste, mnoho ľudí bolo vzatých do zajatia / otroctva, kde následne viacerí boli predaní na galeje alebo iné ťažké práce. Tí ľudia v jednej noci stratili svoju slobodu, svoj domov, svoju rodinu a svoju ľudskosť. Prišli o to najcennejšie a v tej chvíli na tom nedokázali ani nič zmeniť. Zatiaľ tu nič styčné nevidíme. Povieme si : My predsa nie sme zajatci. Nás predsa nikto nevlečie násilím do otroctva. Nikto nás nepredáva do nútené práce. Žijeme v inom svete a naše základné ľudské slobody a práva predsa garantuje samotný štát, v ktorom žijeme. Okrem toho nemáme nijakú vedomosť, že by sa nás niekto chystal prepadnúť a vypáliť.
Ja sa však dnes pýtam : Sme naozaj až takí slobodní ako si to myslíme? Netrpíme náhodou aj my určitou (skrytou) formou zajatia, či lepšie povedané otroctva? Dovolím si povedať, že trpíme. Nuž a kto má oči a vidí a je aspoň trocha kritický i sebakritický, ten to nemôže prehliadnuť.
V minulosti boli obyvatelia Dobšinej odvlečení do tureckého otroctva. Dnes mnohí žijú ako otroci priamo v tomto meste. Sú to otroci svojich vášní, závislostí, rasovej nenávisti, intolerancie. Mnohí sú otrokmi sociálnej a morálnej krízy, v ktorej sa naša spoločnosť, ale aj naše mesto ocitli. Mnohí sú otrokmi vlastných ambícií, sebectva, chamtivosti, či hrabivosti. Bratia a sestry, ešte stále sa vám to zdá s našou slobodou až také ružové? Mnohí medzi nami sú spútaní otroci, snáď ešte viac ako boli tí chudáci pred 429 rokmi, len o tom nevedia. A to je možno ešte oveľa horšie. Pretože taký človek si myslí, že je všetko v poriadku, ale nič nie je v poriadku. Je presvedčený, že nič nehrozí, ale celá jeho existencia je pritom v ohrození. Najväčšou tragédiou je, keď človek nepozná pravdu o sebe, o svojom statuse. To je potom jedno z najväčších otroctiev.
Dá sa povedať, že otroctvo, či život v otroctve / zajatí bol zakaždým jedným z najťažších trestov, ktoré Pán Boh zosielal na ľudí. Takto potrestaný bol židovský národ, ktorý sa odvrátil od živého Boha a namiesto Neho začal uctievať a vzývať iných (prírodných) bôžikov, ktorí však bohmi neboli. Bol to trest v podobe 70 ročného babylonského zajatia. Takto, som o tom presvedčený, Boh potrestal aj našich predkov v roku 1584. I keď život v tej dobe sa ani len nedá porovnať so životom dnes, predsa len sa našim predkom vďaka baníctvu a hutníctvu oproti ostatným žilo relatívne dobre, i keď svoju daň si samozrejme pýtala aj ťažká banícka práca v podzemí. Nuž a keď sa človeku začne žiť trocha lepšie, zrazu ako jeden z prvých následkov sa objaví to, že sa vzdiali od Boha. Už si vie pomôcť a vystačiť si aj sám. Načo mu je Boh? Zdá sa mi, že práve vzdialenie sa od Boha bolo príčinou vpádu Turkov v roku 1584. Pán Boh sám si Vtedy Turkov použil ako nástroj svojho trestu. Takto to vnímal aj vtedajší evanjelický farár Gašpar Piltzius, ktorý síce tureckú pohromu prežil, prišiel počas nej však o svoju tehotnú manželku, o faru, farnosť i veriacich.
Je to presne tak, ako o tom čítame v prvom prečítanom kázňovom texte z proroka Izaiáša : (Beda tým, ktorí) … na skutok Hospodina nehľadia a diela Jeho rúk si nevšímajú. 13 Preto pôjde môj ľud do zajatia pre nevedomosť, jeho vznešení budú hladovať a jeho dav prahnúť smädom. Áno, zrejme ani vtedy mnohí nehľadeli na skutky Hospodina medzi nimi. Nevšímali si Boha, nakoľko boli zaslepení sami sebou. A tak potom hladní a o smäde putovali peši na Fiľakovský hrad, kde boli sústredení a potom predávaní za otrokov. Takto ešte dávno pred tým o smäde hlade putovali aj Izraelci do Babylonského zajatia. Dôvod tohto otroctva pritom pekne opisuje prorok Jeremiáš v našom druhom texte : 21 Prihováral som sa ti, keď sa ti dobre vodilo; povedal si: Nechcem počuť. To býval tvoj spôsob od mladosti, že si nedal na môj hlas.
Milí priatelia, ani dnes tomu nie je ináč. I dnes mnohí lačnia a žíznia po živote, po pokoji, po naplnenom živote, po úspechu, požehnaní a životnom šťastí a akoby sa im toho nedostávalo. Z každej strany počuť to isté dookola : Ľudia sú frustrovaní z doby, v ktorej žijeme. Sú nešťastní z pomerov, ktoré vládnu v tomto meste. Mnohí žijú akoby len z povinnosti. Sú zaťažení prácou, povinnosťami, starosťami, no na ich tvárach len zriedkakedy badať úsmev a pohodu. Dôvodov na takúto rezignáciu môže byť veľa. Ale som presvedčený, že všetky majú spoločného menovateľa : Ľudia stratili zo zreteľa Boha a nevšímajú si Ho. Túžia síce po naplnenom živote, po pokoji, po šťastí, po úspechu, po dobrých medziľudských vzťahoch, po tolerancii, odpustení, po vzájomnej znášanlivosti, no predsa sa im toho nedostáva, pretože väčšina opustila toho, ktorý je zdrojom týchto vzácnych hodnôt. Prihováral som sa ti, ale ty si nechcel počuť. Nedal si na môj hlas. – hovorí Hospodin. Zdá sa mi, bratia a sestry, že toto je skutočnou príčinou nášho otroctva. Hľadáme vzácne hodnoty života a ich zdroj na miestach, kde ich nájsť nemožno. A aj keď sa nám niečo podarí, nemáme z toho dlho radosť. Niečo vo vnútri nás hryzie a oberá nás o pokoj. A práve toto z nás robí moderných otrokov. Naše ruky a nohy síce nie sú spútané reťazami, ale naše duše áno.
Zmýšľať dnes takýmto spôsobom sa mnohým zdá ako nie práve najšťastnejšie, ba dokonca prekonané, zastaralé, neadekvátne, ba priam až primitívne, spiatočnícke a stredoveké. Mnohí by mohli povedať : Veď na Turkov a ich výboje skôr či neskôr doplatili aj niektoré iné okolité obce. Za pravdu mi však dáva Písmo sväté, ktoré mapuje niekoľko tisícročnú históriu ľudstva a v ňom sa dozvedáme, že takéto tresty / pohromy na ľudí väčšinou prichádzali ako dôsledok ich duchovnej nevery.
Ako som už naznačil, v podobnom otroctve sa dnes nachádza aj toto mesto. Každý si síce žije vo svojom. Nikto nás odtiaľ nevyháňa, nikto nás neohrozuje na živote, ale mnohí akosi vnútorne cítia, že niečo nie je v poriadku. Máme síce slobodu v demokratickej spoločnosti, ale nie sme slobodní vnútorne. Spútava nás falošnosť, závisť, predsudky, sebectvo, neprajnosť, rasová nenávisť, nespokojnosť, nízka životná úroveň a podobne. Postupne sa nám tu rozsypávajú ďalšie a ďalšie veci, ktoré tu ešte pred niekoľkými rokmi fungovali. Jedni za to vinia vedenie mesta. Druhí za to vinia Rómov. A tak sa tu všetci navzájom obviňujeme. Každý sa snaží presadiť si to svoje. Vytráca sa dôvera z medziľudských vzťahov, narastá kriminalita. Vytráca sa pokoj a v spoločnosti to začína pomaly vrieť. Zatiaľ sa to možno naoko ešte neprejavuje, ale stačí si prečítať niektoré komentáre pod článkami, ktoré na internete informujú o dianí v meste a rýchlo zistíte, že ani zďaleka to nie je v poriadku. Z nich vyplýva jedno : ľudia sú nespokojní, agresívni, rezignujúci, frustrovaní, nešťastní. I to sú prejavy Božieho trestu. To všetko sa deje vtedy, keď Pán Boh odníma svoje požehnanie. Odníma svoje požehnanie od ľudí, ktorí oň nestoja.
Ak sa na to, bratia a sestry, pozrieme z tohto uhla pohľadu, potom dnes pri spomienke na Turecký vpád ani tak nejde o to, aby sme ľutovali tých, ktorí si to vtedy odskákali. Ide predovšetkým o nás, ktorí žijeme. Ktorí žijeme tu. To nás treba ľutovať. To my sme tí, čo sú poľutovaniahodní. Pretože aj keď žijeme v slobode, predsa sme neslobodní. Sme spútaní a cítime sa prázdni, nenaplnení. Máme pravdu na dosah, no nestojíme o ňu.
Aké je z toho východisko? Biblia vždy pozná len jedno. Je to návrat k Bohu a pokánie – zmena myslenia. Všetky iné pokusy sú vopred odsúdené na neúspech. Ide o to, aby sme poznali skutočnú pravdu o nás samých. Možno nás tá pravda bude aj bolieť, pretože nás odhalí ako nie dokonalých, ale chybujúcich ľudí so svojimi hriechmi, zlyhaniami, pádmi. S neverou voči ľuďom i voči Pánu Bohu. No ono je to väčšinou tak, že lieky, ktoré nám majú pomôcť, nám príliš nechutia. Dôležité však je, že sú účinné a prinavrátia nám zdravie.
Spomienka na Turecký vpád nech je tak pre nás zdvihnutým prstom nad duchovnou a morálnou chorobou, v ktorej sa ocitli naši predkovia a v ktorej sa dnes ocitáme aj my. Až keď túto pravdu pochopíme a hlavne – prijmeme, ak začneme brať vážne Boha, ak si Ho začneme všímať a budeme chcieť počúvať Jeho hlas, vtedy nám sám Kristus zasľubuje : Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. Vyslobodí vás z vášho vnútorného otroctva, ktoré vás robí nenaplnenými, zúfalými a nešťastnými.
A tak, drahí priatelia, prijmime dnes pravdu Ducha Svätého a pri spomienke na Turecký vpád, pri zvonení Tureckého zvončeka, ktorý nás na túto udalosť deň čo deň upozorňuje, obracajme sa deň čo deň k Bohu! Jemu vyznávajme svoje pády! Jeho prosme o požehnanie i o zdar! Jeho prosme o pokoj, vnútornú spokojnosť a životné šťastie! Amen.
