Veľký Piatok – Longinus
Written by radovan on mar 27, 2024 in - No Comments
Veľký Piatok – 29.3.2024
„… Longinus …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista!
Matúš 27, 54
54 Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a povedali: „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dá sa povedať, že účasť na Štedrovečerných službách Božích je zakaždým vyššia ako účasť na Veľký Piatok. Pod jedličkou je akosi viac útulnejšie a príjemnejšie ako pod krížom. Blikanie prskaviek, či betlehemy sa ľuďom páčia viac než Ježišova krížová cesta s tŕňovou korunou na hlave, či údery kladiva po klincoch prerážajúcich ruky a nohy nášho Spasiteľa. Je nemálo ľudí, ktorí si prajú Krista, ale bez kríža. Je nemálo ľudí, ktorí si prajú iba Ježiška v jasličkách. Ten od nich totiž ešte nič nežiada. Nie však Krista na kríži. Ten od nich už totiž žiada rozhodnutie.
Bratia a sestry, dnešný sviatok, ktorý na pôde kresťanskej cirkvi slávime, Veľký Piatok, či chceme alebo nie, našu pozornosť upútava na kríž. Musíme naň hľadieť, akokoľvek sa nám to páči alebo nie. Naozaj! Ako sa my pozeráme na kríž? Pravda je taká, že každý pohľad na kríž by nás mal viesť k tomu, aby sme si spomenuli na udalosti Veľkého Piatku spred 2000 rokov. Na udalosti plné krutosti, bolesti, potupy a poníženia Boha. Každý pohľad na kríž by nás mal viesť k neprestajnému uvedomeniu si, že niekto za mňa musel zaplatiť a aj zaplatil účet. Niekto za mňa vyrovnal dlh, ktorým bol môj hriech voči Bohu v nebesiach. Pohľad na kríž je pre mňa neustálym svedectvom o tom, že niekto musel zomrieť, aby som ja nemusel zomrieť – zahynúť naveky. Pohľad na kríž ostáva jasným dôkazom skutočnej lásky. Pán Ježiš to sám vyjadril slovami: Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď položí svoj život bratov. Nuž a On to aj spravil …
Drahí priatelia, keď sa dnes pozeráme na kríž, nemôžeme nevidieť Ježiša, ktorý je vydaný mocným vtedajšieho sveta, aby Ho pripravili o život. Vidíme vojakov, ktorí Ho pribíjajú na kríž. Vidíme ľudí, ktorí sa Mu na kríži posmievajú, pokúšajú a provokujú Ho. Vidíme Piláta, ktorý si alibisticky umýva ruky, aby tak vyjadril, že s Ježišovou smrťou nemá nič spoločné. Rovnako tak vidíme scénu, keď je pred ľud postavený Ježiš a Barabáš. A ľud si má vybrať. A ľud si aj vyberá svojho „hrdinu“. Nemôžeme nevidieť vrcholných predstaviteľov židovského národa, ktorý vyvíjajú enormnú snahu, aby sa Ježiša zbavili. Keď pred Pilátom nezaberajú náboženské dôvody, a síce, že Ježiš sa rúhal ich Bohu, lebo sa nazýval Synom Božím – prechádzajú na politické dôvody. A síce, že hrozí vzbura a povstanie. Pretože Ježiš sa vyhlásil za kráľa a idú za Ním už veľké zástupy ľudí. Všetko to treba uhasiť a zastaviť na samotnom začiatku. Nuž a keď na Piláta neplatí ani to, Židia dávajú Pilátovi tzv. podpásovku: Keď tohto neodsúdiš, nie si priateľ cisárov … A keďže je Pilátovi jeho postavenie milé, nebude riskovať sťažnosti na jeho osobu pred cisárom kvôli nejakému učiteľovi z Nazaretu. A tak, i keď nie je presvedčený o Ježišovej vine, dokonca je varovaný vlastnou ženou o Ježišovej nevine, predsa len im Ježiša vydá, aby Ho ukrižovali. Jedným z vrcholov prehlásení a vyjadrení židovského náboženského establišmentu, ktoré zaznievajú je: Nemáme kráľa, iba cisára. A napokon: Krv jeho na nás a na naše dietky …
Tým prvým vyjadrením sa židovský náboženský establišment vzdáva Boha ako svojho Kráľa. Je ochotný za svojho Pána akceptovať človeka – rímskeho pohanského cisára. To všetko len preto, aby zachránili ani nie tak svoj národ, chrám a bohoslužbu, ale predovšetkým samých seba, svoje postavenie v národe, svoj biznis, svoje pohodlie, výhody a vplyv. Nuž a tým druhým prehlásením o Kristovej krvi na seba uvaľujú najväčšiu vinu v dejinách …
Bratia a sestry, prorok Izaiáš vo svojom proroctve dobrých 700 rokov predtým, než sa to naozaj všetko stalo, napísal, že služobník Boží nemal postavy ani dôstojnosti, aby Ho ľudia obdivovali. Neoplýval telesnou krásou, po ktorej tak baží svet. Na Veľký Piatok to naozaj vyzerá tak, že Ježišovo hnutie je v koncoch. Že všetko to skončilo ešte skôr, ako sa to mohlo rozvinúť do plnej krásy. Že rímsky režim, no predovšetkým židovská náboženská elita dosiahli svoj cieľ: zbaviť sa Ježiša. Toho Ježiša, ktorý im hovoril nepríjemnú pravdu. Pravdu, ktorú človek tak vtedy ako aj dnes nechce počuť. Pravdu o tom, že nielenže sami do kráľovstva Božieho nevchádzajú, ale bránia ešte aj tým, ktorí by vojsť chceli. Pravdu o tom, že jedno kážu a druhé žijú …
Ale … čuduj sa svete … Boh má svoje cesty a plány. A tak rímsky stotník zodpovedný za Ježišovu popravu, podľa tradície muž menom Longinus, teda nepriateľ Židov a pohan, na konci predsa len vidí a hlavne vyznáva to, čo zbožní Izraela nevidia. Možno nechcú vidieť. Vidí a vyznáva to, čo zbožní Izraela nevyznávajú. Možno vyznať nechcú: „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Tento pohan, tento Riman, sa tak pre nás stáva určitým vzorom. Predstavuje určitú nádej. Nádej v tom slova zmysle, že aj človek, ktorý priamo nariadil svojim vojakom, aby Ježiša pribili na kríž, a tým dokonali celý proces Jeho telesnej smrti, sa môže zmeniť. To znamená: každý má šancu pred Bohom. Každý môže kedykoľvek zmeniť smerovanie svojho života.
Čo dnes vlastne o tomto Longinovi vieme? Podľa svedectva Svätého písma stál pod Kristovým krížom aj stotník, ktorý videl zemetrasenie, zatmenie slnka a ďalšie divy a uveril v neho. Nový zákon nespomína jeho meno ani ďalšie osudy, no z mimobiblických prameňov vieme, že sa volal Gaius Cassius (Longinus). Pochádzal z Kapadócie, teda z východnej časti Malej Ázie, dnešného Turecka a patril k vojakom podriadeným Pilátovi. A dozvedáme sa o ňom aj niekoľko ďalších vecí. Šedý zákal na očiach nedovolil tomuto vyslúžilému dôstojníkovi bojovať v légiách, a tak miesto toho podával do Ríma správy o náboženskej a politickej situácii v Jeruzaleme. Už dva roky sledoval činnosť Ježiša Krista. Dejiny cirkvi si ho pamätajú ako priameho účastníka Kristovho ukrižovania na vrchu Golgota, kde mimoriadne na neho zapôsobila Kristova odvaha na kríži. Podľa veľkňaza Kaifáša mal byť proces s ukrižovaným Kristom ukončený zmrzačením Ježišovho tela, aby bolo ľudu dokázané, že Ježiš nie je Spasiteľ, ale obyčajný kacír a burič.
Keďže bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. (Jn 19,31-35).
Na pokyn židovskej veľrady niekoľko členov chrámovej stráže vystúpilo na vrch Golgota, aby vykonalo veľkňazov príkaz. Kým ostatní vojaci rozbíjali lebky a lámali údy zločincom, jedného z nich, rímskeho centuria Longinusa, natoľko odpudzoval tento otrasný pohľad, že sa rozhodol telo ukrižovaného Krista zachrániť. Popohnal svojho koňa a podišiel na samý vrchol kopca priamo pod kríž s mŕtvym telom Krista. Hrotom svojej kopije bodol do tela na pravej strane medzi štvrtým a piatym rebrom. Takýmto bodnutím sa rímski vojaci tradične na bojovom poli uisťovali, že nepriateľ je mŕtvy, pretože krv netečie z bezduchého tela. Tentoraz však okrem krvi z rany vytryskol aj prúd vody.
Vojak Gaius Cassius, ktorý vykonal tento súcitný čin, aby ochránil telo Ježiša Krista, vošiel do dejín pod menom Longinus Kopijník. Pod vplyvom udalostí prestúpil na kresťanskú vieru. Longinus spoznal v ukrižovanom Kristovi svojho Spasiteľa a úprimnou kajúcnosťou verejne vyznal, že ukrižovaný je pravý Boh a Spasiteľ sveta.
Longinus patril aj medzi vojakov, čo mali za úlohu strážiť Ježišov hrob a na vlastné oči videli, ako zostúpil anjel, odvalil kameň od hrobu, sadol si naň a ohlasoval Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale na rozdiel od ostatných vojakov, ktorí prijali úplatok za mlčanie o týchto udalostiach, on spoločne s ďalšími dvoma vojakmi smelo o všetkom rozprával. Kristovi nepriatelia ho preto znenávideli a hľadali zámienku, aby ho mohli zažalovať a umlčať. Dôvod však nenašli, lebo Longinus bol najstarší z vojakov, človek veľmi čestný a známy aj samotnému cisárovi.
Po istom čase sa rozhodol zanechať vojenský stav a venovať sa výlučne hlásaniu evanjelia. Z rúk svätých apoštolov prijal krst, opustil Jeruzalem a spoločne so svojimi dvoma priateľmi odcestoval do rodnej Kapadócie, kde mnohých priviedol k viere. Býval za mestom v dome svojho otca a viedol život plný modlitby a pôstu. Keď sa židovskí veľkňazi a starší dozvedeli, kde sa Longinus zdržiava, priniesli Pilátovi bohaté dary. Žiadali ho, aby poslal list cisárovi ohľadom neho, že dezertoval, odmieta podriadiť sa rímskej moci a uvádza do zmätku národ v Kapadócii, lebo mu ohlasuje iného kráľa. Pilát to urobil a cisár Tibérius na základe listu i vďaka zlatu, ktoré mu poslali židovskí starší, vydal rozkaz Longinusa zatknúť a popraviť. Pilát poslal do Kapadócie vojakov, aby ho sťali a ako dôkaz priniesli do Jeruzalema jeho hlavu. Zároveň mali usmrtiť aj jeho dvoch priateľov.
Keď Pilátovi vojaci dorazili do mesta a pobrali sa smerom k domu Longinusovho otca, vyšiel im v ústrety sám Longinus a milo ich privítal. Vojaci netušili, že sa rozprávajú priamo s tým, ktorého hľadajú a spýtali sa ho: „Nevieš, kde je Longinus, ktorý bol kedysi stotníkom?“ On im odvetil: „Prosím vás, páni, zájdite ku mne do domu a trocha si oddýchnite po ceste. Ja podám Longinusovi o vás správu, lebo viem, kde býva, a vtedy on sám príde k vám, lebo žije neďaleko odtiaľto.“ Potom ich bohato pohostil. Večer si dal zavolať svojich dvoch kolegov a celú noc sa modlitbou pripravoval na svoju telesnú smrť. Ráno, keď dorazili jeho dvaja priatelia, povedal im: „Radujte sa spolu so mnou… Videli sme, ako Kristus trpel, ako bol ukrižovaný, ako bol pochovaný, ako slávne vstal z mŕtvych. Teraz ho uvidíme, ako sedí po pravici Boha a nasýtime sa pohľadom z tváre do tváre na jeho slávu.“ Oni privítali jeho slová, spoločne s ním predstúpili pred vojakov a Longinus im povedal: „Hľa, tu máte svojho Longinusa i jeho dvoch priateľov! Ja som ten, ktorého hľadáte, som to ja a toto sú moji dvaja priatelia, čo spolu so mnou videli Kristovo zmŕtvychvstanie a uverili v neho. Urobte s nami, čo vám prikázali tí, ktorí vás poslali.“ Vojaci najprv nechceli uveriť, že naozaj pred nimi stojí Longinus a odmietali zabiť ho. On ich však prinútil a povedal: „Nijako inak sa mi nemôžete odvďačiť za moju lásku k vám lepšie, ako ma poslať k môjmu Pánovi, ktorého už dávno túžim vidieť.“ Potom on i jeho dvaja priatelia sklonili hlavy, vojaci ich sťali a Longinusovu hlavu odniesli ako dôkaz do Jeruzalema.
Áno, priatelia, viem! Niečo z toho všetkého môže byť pravda a niečo je zrejme len legenda. No predsa len! To všetko chce byť dnes dôkazom obrovskej Božej milosti, ktorá dokáže odpustiť aj priamemu vrahovi Syna Božieho a spraviť si z neho svojho svedka a vyznávača. Je to dôkaz toho, že každý má pred Bohom šancu i nádej. Že Boh nikoho vopred nevylučuje zo svojej milosti, lásky a odpustenia.
Dnes túto Božiu milosť, dobrotu, lásku a odpustenie budeš môcť zakúsiť aj ty v daroch Kristovho tela a krvi. Príď, pristúp a prijmi do svojho života šancu, ktorú Ti tvoj Boh ponúka! Amen.
