Vstúpenie – praktická lekcia kresťanského života
Written by radovan on máj 11, 2015 in - No Comments
Vstúpenie Krista Pána na nebo – 14. 5. 2015
„Vstúpenie – praktická lekcia kresťanského života“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Lk 24, 52 – 53
Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Ak by sme medzi kresťanským ľudom spravili anketu s otázkou, či sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo vnímajú skôr ako radostný alebo skôr ako smutný sviatok, pravdepodobne by väčšina povedala, že je to viac smutné ako radostné. Veď Pán Ježiš od svojich učeníkov odchádza, opúšťa ich. Keď niekto odchádza, je to väčšinou smutné, a to sa pritom nemusí jednať ani o odchod definitívny, konečný. Človek nemá rád rozlúčky. Nuž a dnešný sviatok je svojim spôsobom rozlúčka – rozlúčka učeníkov so svojim Majstrom, alebo ešte lepšie povedané : rozlúčka Pána Ježiša so svojimi učeníkmi. Som si istý, že tak dnešný sviatok vníma väčšina kresťanov. No je to naozaj tak? Je pre nás sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebo naozaj dôvodom na smútok? Je to fakt smutný sviatok? Ak dovolíte, v dnešnej kázni sa pokúsim tieto názory a predstavy trocha narušiť a poopraviť.
„Ajhľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán!“ Týmito slovami radosti zvestoval anjel pastierom na prvé Vianoce správu, novinu o narodení Spasiteľa. Naplnení touto nebeskou radosťou „sa potom pastieri vrátili, oslavovali a velebili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.“ Tak to všetko pri Ježišovi začalo.
Narodenie Pána Ježiša, či ak chcete – Jeho vstup do dejín tohto sveta, bol teda naplnený radosťou. Je bezpochyby zaujímavé, že nie ináč je tomu aj pri Jeho odchode z dejín tohto sveta, nie však zo svetovej histórie. Rovnakú nebeskú radosť akú prežívali pastieri v čase Ježišovho narodenia, dnes pozorujeme aj pri učeníkoch, keď od nich ich Majster telesne odchádza : Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Teda : žiaden zármutok, žiaden smútok, žiaden plač. Naopak! Veľká radosť. Veľká radosť a niekoľko dôležitých impulzov, ktoré si v tento sviatok aj my musíme vziať k srdcu, ba čo viac : musíme ich vo svojom kresťanskom živote predovšetkým realizovať.
Prvá vec, ktorú sa dnes od učeníkov chceme naučiť, je vyjadrená slovami : Oni sa mu klaňali … Učeníci sa klaňali svojmu Majstrovi – odchádzajúcemu a vstupujúcemu do nebeskej slávy, k svojmu Otcovi, od ktorého k nám prišiel, ktorý Ho sem poslal. Vyjadrili tým to, že nikto iný v ich živote si takúto poklonu viac nezaslúži. Bratia a sestry, sklonenie sa pred niekým tak ako vtedy, tak aj dnes je prejavom vyvýšenosti toho, pred kým sa skláňam a zároveň vyjadrením svojej podriadenosti voči nemu. Sklonenie sa pred niekým je vyjadrením mojej úcty voči niekomu, koho si vážim, koho si ctím a uznávam, koho rešpektujem a beriem vážne, kto je pre mňa jednoducho autorita. Je to vyjadrenie mojej vďačnosti za všetko, čo pre mňa doposiaľ spravil, robí a čo všetko pre mňa ešte vykoná. Učeníci sa Ježišovi klaňali, a tým nám dali príklad, aby sme sa tomu istému Ježišovi klaňali aj my. Drahý brat, milá sestra, komu sa vo svojom živote klaniaš ty? Svojmu šéfovi v práci? Svojim deťom? Vplyvným kamarátom? Klaniaš sa aj Ježišovi? Lepšie povedané : Nemá byť práve On Ten jediný, komu by si sa mal klaňať?
Druhá vec, ktorú sa dnes od učeníkov chceme naučiť, je opísaná takto : s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Áno, prvá z vecí je radosť. Pre prvotnú kresťanskú cirkev bola radosť typická. Bol to normálny a prirodzený prejav zbožnosti. Teda : nič hrané a predstierané. Nebola to nijaká vynútená, falošná, ale čistá, úprimná radosť. Aj preto bolo rané kresťanské spoločenstvo pre svoje okolie také príťažlivé. Aj preto do neho každým dňom pribúdalo toľko ľudí. Pritom to prví kresťania mali omnoho ťažšie ako my dnes. Kresťanstvo nebolo uznané ako oficiálne náboženstvo. Byť kresťanom vtedy znamenalo riskovať vlastný život a život svojej rodiny. Napriek tomu to bolo kresťanstvo radostné. Milí priatelia, skúsme sa nezaujato a kriticky, pokiaľ sa to dá, spraviť analýzu nášho spoločenstva i cirkvi ako takej! Zdá sa vám, že radosť je to, čo by nás charakterizovalo ako prvé? Nepôsobíme niekedy skôr ako kôpky nešťastia? Radosť je nielen príťažlivá, ale aj nákazlivá, v tom dobrom slova zmysle. Učeníci sú tak pre nás príkladom toho, aby sme sa radovali, aby naše spoločenstvo bolo radostným. Ináč budeme skôr odpudiví ako príťažliví. Veď či to nie je dostatočný dôvod na radosť, že ten, ktorý za nás zomrel aj vstal z mŕtvych? Či to nie je dostatočný dôvod na radosť, že môj Spasiteľ ma miluje a dáva mi istotu večného života, ak v Neho verím? Či to nie je dostatočný dôvod na radosť, že moje hriechy sú odpustené a Boh sa na mňa nehnevá, ale ma prijíma ako svoje omilostené, ospravedlnené dieťa? Drahý brat, milá sestra : Ako vnímaš seba samého? Si radostný kresťan? Vidno na tebe radosť?
Druhá z vecí, ktorá vyplýva zo slov : „s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema“ je práve Jeruzalem. Učeníci sa v akejsi vnútornej radosti a eufórii mohli vydať každý svojou cestou. Každý sa snáď mohol vrátiť k svojmu predchádzajúcemu zamestnaniu, či živobytiu. Veď všetko napokon dobre skončilo : Mohli vidieť, že ich Majster vstal z mŕtvych. Boli dokonca boli účastní Jeho slávneho návratu do neba. A dostali prísľub, že kto vo viere v Neho vytrvá do konca, bude spasený. Z tohto sa mohli tešiť až do konca a ďalej si žiť svoj život. No oni sa vracajú do Jeruzalema. Tam im totiž Ježiš prikázal ísť. Tam mali v najbližších dňoch očakávať splnenie ďalšieho zasľúbenia : zoslania daru Ducha Svätého. Na tomto mieste vidíme, že nielen radosť musí byť jednou z typických čŕt kresťana. Je to aj poslušnosť. Radosť nevylučuje poslušnosť a poslušnosť nevylučuje radosť. Nám sa dnes skôr zdá, že ak niekoho poslúcham, oberám sa o radosť a slobodu. No nie je to nič iné ako satanov podvod, ktorý je na nás pomerne úspešne páchaný. Pán Ježiš hovorí, že práve vo viere v Neho, v poslušnosti voči Jeho slovám, v rešpektovaní Jeho vôle, v nasledovaní Jeho osoby, je skutočná radosť a sloboda človeka. Je to zvláštny paradox, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť. To treba jednoducho prežiť, skúsiť, zažiť! A preto : dnes sa od Ježišových učeníkov skúsme naučiť aj poslušnosti voči Ježišovým slovám. On nám predsa svoje slová nepovedal len tak, pre nič za nič. Odovzdal nám ich predovšetkým preto, aby sme ich brali vážne, riadili sa nimi, a tak získali požehnanie v časnosti a napokon aj život večný.
Posledná z vecí, je : Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha. Áno, z dnešného sviatku sa môžeme priučiť aj tomu, že už od svojho samotného začiatku kresťanstvo nebolo vnímané ako súkromné náboženstvo, akási obývačková viera. Naopak! Učeníci boli spolu. Chrám pre nich bol miestom vytvárania, budovania a prežívania spoločenstva. Nuž a práve v tomto spoločenstve chválili a velebili Boha. To znamená : Jeho uctievali, v modlitbách s dôverou k Nemu volali, Jeho vyvyšovali nad svojimi životmi, a to všetko ich napĺňalo veľkou radosťou. Keď to čítame, nadobúdame pocit, že žili len pre Boha. Ostatné veci boli druhoradé. Grécky výraz použitý na tomto mieste v origináli umožňuje aj prekladový variant „žehnali Bohu“. Áno, bratia a sestry, sme povolaní žehnať Bohu, posväcovať Jeho meno, mať Boha v úcte, rešpektovať Ho, vnímať Ho ako autoritu, nebrať Jeho meno zbytočne, aby sme od toho istého Boha mohli byť spätne požehnaní my sami.
Milí priatelia, koho v cirkvi, v kresťanských chrámoch chválime a velebíme my? Samozrejme : oficiálne je to Pán Boh. Nie sme predsa nijakí pohania. No nie je cirkev a spoločenstvo kresťanov veľakrát nesmiernym pokušením pre ľudí, aby tam vynikli práve oni, ich kvality, ich kázne, ich služba, ich úrad a postavenie? Nevytvárajú si dokonca aj v našej drahej ECAV niektorí vyššie postavení bratia akýsi kult osobnosti? Poučenie dnešného sviatku nech je teda aj v tom, aby chrámy a kresťanské spoločenstvá pre nás boli priestorom na chválu a velebu Boha, nie na chválu a velebu nás samých!
Stále boli v chráme… Tým sa samozrejme nechce povedať, že si nemáme vieru pestovať aj v súkromí a uspokojiť sa len s oficiálnymi bohoslužobnými aktivitami. No je veľmi nebezpečné upadnúť aj do druhého extrému. Ten spočíva v tom, že človek spoločenstvo kresťanov nepotrebuje, ignoruje, potiera a vníma ho ako spolok pokrytcov a farizejov. Tak na naše kresťanské spoločenstvá totiž neraz hľadia tí, ktorí do nich nechodia. Nedávame im k tomu možno aj my sami príčinu tým, ako žijeme, ako sa právame mimo priestor chrámu?
Drahí bratia, milé sestry – Vstúpenie Krista Pána na nebo. Smutný, či radostný sviatok? Zdá sa, že o to vôbec nejde. Podstatné je, čo si z tohto sviatku odnesieme do svojho každodenného kresťanského života. Kiežby sme dokázali verne, úprimne a presvedčivo žiť, demonštrovať, prejavovať svoju vieru, tak ako Ježišovi apoštoli! – v klaňaní sa Synovi Božiemu, v radosti, poslušnosti, v kresťanskom spoločenstve, v chráme – chváliac a velebiac Boha, tak svojimi slovami, ako aj skutkami! Amen.
