Vpád Turkov
Jednou z najväčších tragédií, ktoré mesto Dobšiná postihli bol bezpochyby vpád Turkov do Dobšinej, ktorý sa odohral v noci zo 14. na 15. októbra 1584. O tejto smutnej udalosti informuje drevená pamätná tabuľa, ktorá sa nachádza v sakristii nášho kostola.
V čase tureckého vpádu bol v Dobšinej evanjelickým farárom Gašpar Piltzius, ktorý si útekom do lesa zachránil život. Tieto dramatické udalosti neskôr opísal na svojom novom pôsobisku v Spišských Vlachoch v rukopise „Brevis narratio devastationis et dirreptionis Oppidi Topscha, per Turcas factae; Anno 1584, die 14 Octobris.“ (Krátka rozprava o rozvrate a plienení baníckeho mesta Dobšiná fiľakovskými Turkami 14. októbra 1584). Toto dielo našiel neskôr v knižnici svojho otca Daniel Klesch, ktorý ho v roku 1671 vydal vo Wittenbergu.
Nástupcom Piltzia vo farskom úrade v Dobšinej bol Žigmund Peczelius. Práve za jeho pôsobenia vznikla popisovaná pamätná tabuľa, čo je zrejmé zo signovania S.P.E.P (Sigismundus Peczelius, Ecclesiae Pastor). Tým teda môžeme datovať vznik tabule niekedy medzi rokmi 1585 – 1627, ktorými je ohraničené pôsobenie Peczelia ako kňaza v Dobšinej. O skutočnosti, že tabuľu inštalovali v čase, keď ešte žili pamätníci tejto tragickej udalosti, svedčí aj samotný text. Namiesto bezvýhradnej ľútosti, ktorú by zrejme svojim predkom vyslovili potomkovia s odstupom času, je text mravokárny a chápe zničenie mesta ako boží trest za ochabnutie viery. O starobylosti tabule svedčí aj fakt, že v diele regionálneho historika Ladislava Bartholomaeidesa: Memorabilia provinciae Csetnek, ktoré vyšlo v roku 1799, sa medzi pamätihodnosťami evanjelického kostola v Dobšinej na prvom mieste spomína práve táto tabuľa.
Ako sme už spomínali, tabuľa sa skladá z troch častí, vzájomne oddelených lištami. Je drevená, obdĺžniková, s rímsičkou vo vrchole. Na čiernom podklade je text namaľovaný bielymi písmenami. Veľké písmená, ktoré po sčítaní tvoria datovanie, sú zvýraznené červenou farbou. Vo vrchnej pozdĺžne orientovanej časti je latinský nápis, v spodnej dvojstĺpcový veršovaný nápis v nemčine, písaný švabachom. Ich význam si môžete priblížiť podľa prekladu, uvádzaného nižšie. Z latinského nápisu možno zostaviť dvakrát letopočet 1584 a raz číslo 352, čo je počet obetí tureckého napadnutia.
Naposledy bola tabuľa obnovená v roku 1900. K zásahu do jej celkového výrazu nedošlo (možnosť porovnania s jej stavom v roku 1799). Nevieme však, či išlo o reštaurovanie, alebo väčšiu premaľbu. Vzhľadom na celkový dobrý stav sa o jej prípadnom reštaurovaní, ktoré by mohlo objasniť predchádzajúce zásahy, zatiaľ neuvažuje.
Turek prišiel z Fiľakova, odvliekol mládež a ženy. Chudobný starec, muž i mládenec sa ocitli v putách. Potomkovia s láskou trúchlia nad s poločným nešťastím otcov i synov. Pozri sem starostlivý hlásateľ nebeského pokoja, oroduj za zajatcov a pozostalým daj radu. V dva krát siedmy deň októbra, kým sa slnko zjavilo na nebi, Dobšinú strašným ohňom zničil Turek. Dobšiná, s úctou vo svojej pamäti maj, Rok tisícpäťstoosemdesiatyštvrtý. Na jeho pätnásty október nezabúdaj, kedy ťa v noci Turci do tla vypálili, o bohatstvo orabovali a v okovách odviedli mužov, ženy aj deti, ktorých si vychovala. Ttistopäťdesiatdva duší, všetkých čo pochytali. Boh od strašného úderu len tých ochránil, čo pracovali vo vzdialených hámroch, lesoch a hutách alebo sa zdržiavali na levočskom jarmoku. Úbohých zajatcov v chvate hnali do Rimavskej Soboty. Tu z božej prísnosti a hnevu noc museli stráviť v kostole, ktorý v dobrých časoch ani cez deň nenavštevovali. Hľa, takto býva potrestaný človek za svoju ľahostajnosť. Ten, čo pohŕda božími prikázaniami, dostane sa do útrap. Ako stádo dobytka ich hnali do Fiľakova. Vyobliekanú mládež darovali sultánovi Solimanovi, kde zotrvala počas celého dlhého života. Ďalších zajatcov rozpredali do cudzích krajín a snažili sa speňažiť tridsaťtri mužov, šesťdesiatšesť krehkých žien, desať stareniek, dvestoštyridsaťtri mladých duší, detí i mládeže oboch pohlaví. Spomedzi nich sa len máloktorých podarilo vykúpiť a navrátiť. Len verná služba im zmiernila strašné jarmo. O väčšine zajatých už žiadna správa nedošla. Nech ich Pánboh oslobodí v Božej milosti.
Pred 5 storočiami sa situácia v tejto oblasti vyvinula tak, že i samotné mesto Dobšiná sa dostalo pod vplyv Turkov, čo prakticky znamenalo asi toľko, že obyvatelia mesta museli pravidelne Turkom odvádzať dane. Mesto ťažko znášalo toto niekoľkoročné ťažké jarmo. Jeho obyvatelia totiž boli zvyknutí na určitý životný štandard, ktorý v tej dobe hraničil až s blahobytom. Pod nadvládou Turkov väčšina obyvateľstva žila vo veľkej biede, a to kvôli ulúpenému majetku. Týmto drahým výkupným si však na istý čas zabezpečili a od tureckého nepriatelia doslova kúpili mier a pokoj. Nakoniec, keď už nemohli celú daň splatiť naraz, požiadali Turka, či by daň nemohli splatiť v čiastkach a nie naraz. Takáto požiadavka bola nevyhnutná kvôli veľkej biede obyvateľov no zároveň sa stala príčinou nastávajúceho drancovania. Keď totiž jeden neverný úradník čiastku ročnej dane spreneveril a nezaúčtoval, beg – turecký správca oblasti – to pochopil tak, že bežná ročná daň nie je celkom splatená. Hrozil zničením Dobšinej, ak do určitého času nezaplatia. Keď sa vyslanec vrátil a oboznámil spoluobčanov s vyhrážkami nepriateľa ako aj s časom na zaplatenie chýbajúcej časti dane, Dobšinčania váhali, nevediac, čo by bolo v takejto vážnej situácii najmúdrejšie. Nakoľko už boli zvyknutí na vyhrážanie sa Turkov, neprikladali tureckému ultimátu veľkú váhu a tak ani nič nepodnikli.
Na základe toho turecké oddiely napadli mesto a za otrokov vzali 33 mužov, 66 mladých a 10 starých žien a tiež chlapcov a dievčatá v počte 243. Celkom teda : 352 obyvateľov. Všetko sa to odohralo v noci od cca 21.00 do 03.00. Malý zvonček na veži nášho kostola tzv. „turecký“ aj po niekoľkých storočiach túto tragédiu svojim zvonením dodnes neprestajne pripomína.
